Na začiatku minulého týždňa boli médiá plné správ o pravdepodobnom dátume Ruskej invázie na Ukrajinu. Malo k nej dôjsť 16.02.2022. K žiadnemu útoku nedošlo. Aspoň nie konvenčnému. Pretože sa zdroj odvolával na CIA do pozornosti sa nám znovu dostalo totálne fiasko alebo zámerná dezinformácia amerických tajných služieb pred vojnou v Iraku v roku 2003. Aj, keď je to lákavé prirovnanie v tomto prípade pokrivkáva. Dôvodom sú preukázateľné presuny ruských vojsk. Satelitné snímky a videá šíriace sa internetom, ktoré nepopierajú ani samotní predstavitelia Ruska sú niečo iné než informácie o ZHN (zbrane hromadného ničenia) v Iraku.
Rast napätia
Napriek úľave, ktorá prišla sedemnásteho februára k deeskalovaniu napätia neprišlo práve naopak. Rusko síce ohlásilo stiahnutie niektorých jednotiek od hraníc čo sa podľa všetkého udialo no na niektorých miestach naopak jednotky pribudli. S podobnými krokmi máme zlú skúsenosť z roku 2008 kedy osem dní pred útokom na Gruzínsko ohlásilo Rusko stiahnutie armády z hraníc.
V posledných dňoch sa zhromaždilo na hraniciach skoro 200-tisíc vojakov, čo je viac ako tretina Ruskej armády! Buduje pontónové mosty, skúma terén, jednotky rozmiestnilo do sektorov vhodných ako nástup priestor pre útok na kľúčové oblasti Ukrajiny.
Hľadanie zámienky k vojne
Začali sa objavovať informácie o údajných masových hroboch, prirovnaniach ku genocíde, útoku Ukrajiny na separatistické oblasti vedúce k evakuácii 700-tisíc žien a detí alebo o údajnom dopade delostreleckého granátu na Ruské územie z Ukrajiny. Hneď sa mi vybavila Zimná vojna, ktorá začala údajným fínskym obstreľovaním sovietskej pohraničnej dediny.
Vzhľadom na najväčšiu bojovú aktivitu v Doneckej a Luhanskej oblasti za posledné roky spojenú s mobilizáciou je možné vidieť snahu zopakovať Gruzínsky scenár. V roku 2008 sa nechala vtedajšia vláda vyprovokovať k vojenskému zásahu v separatistických oblastiach. Tieto aktivity ospravedlnili ruský útok, pretože sa malo vlastne jednať o ochranu ruských občanov keďže Moskva predtým rozdávala vo veľkom pasy podobne, ako sa to deje dnes v Luhansku a Donecku.
Aktuálna situácia mi tak stále viac začína pripomínať obdobie tesne pred vypuknutím konfliktov v minulosti čomu by nasvedčovalo aj video ukazujúce stúpajúci dym z Ruskej ambasády v Kyjeve, ktorá by mohla páliť dôležité dokumenty.
Napriek tomu som, ale mierne optimistický. Vedie ma k tomu niekoľko dôvodov.
Konvenčný útok je drahý
Nie je žiadnym tajomstvom v akom zlom stave je Ruská ekonomika, ktorej veľkosť je niekde na úrovni Španielska. Nasadenie modernej armády vo veľkom rozsahu je dnes veľmi nákladná záležitosť, ako ukázala už Druhá vojna v Zálive roku 1991. Nejde len o cenu samotnej technik, ktorá je dnes už veľmi vysoká. Riskovať napríklad stratu niekoľko tankov každého v hodnote miliónov dolárov je niečo čomu sa vlády snažia vyhnúť pričom pri veľkej konvenčnej vojne s odhodlaným a vyzbrojeným protivníkom sa musí počítať s obrovskými stratami na technike a živej sile. Tá predstavuje možno dôležitejší faktor moderných konfliktov. Na rozdiel od minulosti sú dnešné zbrane veľmi sofistikované takže vycvičiť vojakov trvá nie len dlho, ale stoja aj veľké sumy peňazí. Navyše nie každý človek dokáže zvládnuť ovládanie moderných zbraní. Preč sú tie časy kedy ste mohli negramotného roľníka z Povolžia posadiť do téčka a poslať na Berlín. Ani technika sa nevyrobí tak rýchlo ako v minulosti pričom Rusko má dnes problém s nedostatočnými výrobnými kapacitami. Okrem toho najmodernejšie zbrane nie je prakticky schopné sériovo vyrábať, aj keď ich dokáže skonštruovať na svetovej úrovni. Prípadné veľké straty môžu znamenať výraznú redukciu techniky, ktorá by viedla k vážnemu oslabeniu jeho postavenia na medzinárodnej šachovnici. Paradoxne najväčší problém by mu to nepôsobilo na západných hraniciach, ale na hraniciach s Komunistickou Čínou.
V dnešnej dobe pozorujeme, ako sa primárne dostávajú k slovu malé lokálne ozbrojené akcie. Stále častejšie sa stretávam s názorom, ako útok na Irák v roku 2003 realizovaní veľkou 300 tisícovou konvenčnou armádou bol na dlho posledným pretože náklady sú príliš vysoké.
Vzhľadom na zmienené skutočnosti sa mi nezdá príliš realistický masívny konvenčný útok na Ukrajinu, pretože môžeme si myslieť o Putinovi čo chceme, ako šialencom sa mi nikdy nezdal. Hoc mohol sa zmeniť alebo ho do konfliktu dotlačí okolie.
Americké a aliančné skúsenosti z Afganistanu, Iraku
Aliančné predovšetkým Americké skúsenosti z Iraku a Afganistanu ukazujú jeden zásadný problém. Samotný útok je tá ľahšia časť. Ďaleko zložitejšie a nákladnejšie je krajinu okupovať a následne stabilizovať pričom pokiaľ sa nepodarí získať srdcia miestnych skončí to nekonečnou vojnou privádzajúcu krajinu do bankrotu.
Aj keby Moskva Ukrajinu dobyla a vynaložila tak veľké finančné zdroje na ofenzívu konvenčnou armádou ruské tanky v Kyjeve, Charkove, Ľvove alebo Užhorode nič neriešia. Prišla by totiž do krajiny z krajine nepriateľsky naladením obyvateľstvom dnes už aj rusky hovoriaceho. Ešte pred porážkou pravidelnej Ukrajinskej armády by sa zrejme sformovali partizánske oddiely. Tie by postupne pravdepodobne za pomoci Aliancie okrem ničenia vojenského materiálu rozkladali morálku ruskej armády. Moskva by musela neustále robiť protipartizánske operácie, ktoré by nevyhnutne priviedli štátnu pokladnicu do červených čísel. Rusko má skúsenosti s vojnou v Čečensku alebo Afganistane. Po dobytí krajiny by tak vyvstala otázka, čo ďalej.
Pokiaľ by nechcelo celé územie začleniť do Ruskej federácie muselo by inštalovať bábkovú vládu, ktorá by sa ale bez prítomnosti Ruskej armády nedokázala udržať. Po odchode vojsk by tak podobne, ako v Afganistane vláda rýchlo padla a nahradila ju silne protiruská v ktorej by tentoraz hlavné slovo mali pravdepodobne extréme politické prúdy. Anektovať celú Ukrajinu vzhľadom na názorový posun v spoločnosti prakticky nie je možné. Najväčší záujem má Rusko o juhovýchodnú časť krajiny okolo Mariupolu, aby si zabezpečilo pozemnú cestu na Krym. Kvôli tomu ale nepotrebuje viesť masívny konvenčný úder.
Postupné ovládnutie Ukrajiny
Konvenčné armády umiestnené na severe, východe a juhu Ukrajiny, ale môžu mať aj iný racionálnejší dôvod než masívnu ofenzíva. Napríklad v dôsledku avizovaného útoku na Ukrajinu prišla štátna kasa o miliardy dolárov. Pravidelné eskalovanie a následná deeskalácia napätia pomaly, ale isto privedie krajinu do bankrotu. Žiadny zahraničný investor nebude chcieť rozvíjať svoje aktivity v krajine, kde panuje neustála hrozba konfliktu. Samotný Ukrajinský priemysel vrátane veľmi sľubne sa rozvíjajúceho obrannému priemyslu sa nebude môcť rozvíjať. Ani ohromný potenciál cestovného ruchu sa nebude môcť naplniť.
V tejto situácii postupne môže byť vláda v Kyjeve stále ochotnejšia robiť Moskve ústupky, pretože nebude mať na výber. Západ jej nepomôže. Nie žeby nechcel, ale, pretože nebude môcť. Nebude mať na to financie. Spojené Štáty sú zadlžené a ich ekonomika už nie je zďaleka to čo bývala. Európa presnejšie EÚ pripojí k dnešným obrovským dlhom nové kvôli Green dealu pričom v jeho dôsledku sa deindustrializuje. Posielať finančnú pomoc tak nebude z čoho pričom za ňu nedostane žiadnu kompenzáciu.
Dlhotrvajúca napätá situácia medzi Ukrajinou a Ruskom môže viesť k rastu trecích plôch medzi Nemeckom, Francúzskom, Poľskom, Spojeným Kráľovstvom a Spojenými Štátmi. Predovšetkým kvôli „zelenému“ Nemecku závislom na cenovo dostupných, pravidelných a veľkých dodávkach plynu a snahe Francúzka hrať vlastnú hru, ktorá dokáže veľmocenský štatút krajiny. Rusko tak nebude stáť proti jednotnej Aliancii, ale jednotlivým štátom, ktoré až na USA pochopiteľne nemajú takú váhu pri bilaterálnych jednaniach.
Istá vojenská intervencia je nevyhnutná
Naopak pokiaľ by v najbližších dňoch a týždňoch zahájilo masívny konvenčný útok voči celej Ukrajine bude ešte stále stáť proti jednotnej Aliancii. To ale neznamená, že sa ruská armáda v istej oficiálnej podobe nedostane do konfliktu s armádou Ukrajiny.
Od roku 2014 pôsobia ruské jednotky na Donbase a Luhansku. Ich nepriznaná intervencia bola zásadná pre prežitie oboch separatistických republík, pretože ukrajinská armáda by nad nimi získala v priebehu roku 2015 opäť kontrolu.
Jedna z možných vojenských intervencií je oficiálne rozmiestnenie ruskej armády v odštiepeneckých republikách. Pretože územie patrí z medzinárodného hľadiska Ukrajine bolo by to faktické vyhlásenie vojny keďže by Rusko vstúpilo na suverénne územie Ukrajiny. V takom prípade by sme sa mohli dočkať občasných prestrelok na celej hranici. Tento vývoj je vysoko pravdepodobný pričom môže byť doplnení o nasledujúce možné intervencie.
Širšou ale stále obmedzenou vojenskou akciou by bolo okupovanie malého územia. Prostredníctvom neho by bolo možné zatlačiť na vládu v Kyjeve, aby uznala nezávislosť Donbasu a Luhansku výmenou za návrat územia.
Rozsahom väčšou intervenciou by boli prípadné letecké údery na vojenskú infraštruktúru Ukrajiny, aby sa oslabila jej sila. Niečo na spôsob aliančného bombardovania Líbye len bez rezolúcie (č. 1973) Rady bezpečnosti OSN. Cielilo by sa nie len na vojenské jednotky, ale predovšetkým obranný priemysel, ktorý sa sľubne rozvíja a jadrové zaradenia, aby sa Ukrajina nestala znovu členom exkluzívneho klubu jadrových mocností.
Treťou možnou intervenciou rozsahom asi najväčšou je kombinácia leteckých úderov a malých operácií pozemných vojsk. Mohlo by sa jednať o istú formu trestných výprav proti údajným pôvodcom utrpenia ľudí v oboch republikách.
Tieto moje tri resp. štyri predstavy by mohli zapadať do Bidenovho „menšieho nepriateľského vpádu“ na ktorý by Západ nereagoval príliš tvrdo pričom možných scenárov by mohlo byť viac. Bezpečnostní analytici a vojaci by isto ponúkli konkrétnejšie a lepšie predstavy o malej intervencii.
Istý druh konfliktu je vzhľadom na situáciu nevyhnutní. Pre Putinov režim je stiahnutie sa nemožné, pretože by stratil tvár nie len pred svetom, ale hlavne domácou verejnosťou. To by jeho režim pravdepodobne neustál. V súčasnosti je najrealistickejšie uznanie nezávislosti separatistických republík.
Putin by tak získal propagandistické víťazstvo hoc v zásade by sa de facto nič na súčasnom stave nezmenilo, ale de jure áno. Práve formálna stránka je veľmi dôležitá. Nejde len o pokračovanie postupného trhania Ukrajiny na kusy ale definitívne spochybnenie hraníc v Európe. Každý kto to chce obhajovať si neuvedomuje aké závažné dôsledky to môže mať pre Slovensko. Predovšetkým pre malé krajiny je porušenie medzinárodného práva a zmena hraníc vynútená vojenskou silou veľmi nebezpečná. Preto musí byť vždy odpoveď tvrdá.
Každopádne pokiaľ Rusko uzná republiky, umiestni v nich vojsko a Ukrajina sa nenechá vyprovokovať k akcii na pár mesiacov môže dôjsť k deeskalácii napätia. Pretože ale s jedlom rastie chuť a Putin hovorím o Sovietskom Zväze, ako o historickom Rusku je otázne či by po slabej reakcii Západu na oficiálne uznanie Luhansku a Donecku spojené s rozmiestnením ruskej armády na ich území skutočne nezačal uvažovať o niečom väčšom. Napríklad okupáciou juhovýchodnej Ukrajiny, aby získalo Rusko priame spojenie s polostrovom Krym. Preto pokiaľ sa k tomuto kroku rozhodne musia prísť skutočne tvrdne sankcie, ktoré Rusko zásadne pocíti inak sa ocitáme v 38 roku. To je aj dôvod prečo je Británia tak tvrdá pri jednaniach s Ruskou federáciou, pretože už podobnú situáciu zažila a poškodilo to jej povesť na celé roky.
Nikto dnes presne nevie ako sa bude situácia vyvíjať. Stále si ale myslím že masívny konvenčný útok nehrozí pretože Rusko by stratilo viac než získalo. Putin mi nikdy neprišiel ako šialenec ale ako racionálne uvažujúci človek schopný získať viac než načo mal karty. Je však otázkou nakoľko mu ide o dosiahnutie cieľov z minimálnymi nákladmi a zapísaním sa do Ruských dejín kde by sa veľkou konvenčnou vojnou jednoznačne dostal. Najbližšie dni a týždne možno hodiny nám poskytnú odpoveď.
Pridať komentár