V najbližšom víkende nebudeme rozhodovať len o budúcnosti Slovenska na najbližšie štyri roky. Keď sa pozrieme na vývoj posledných mesiacov, je dosť pravdepodobné, že sa bude jednať o zlom, na najbližšie roky. Napriek všeobecnému ponímaniu tu nejde len o boj dvoch či troch svetov. Svetu doterajšej korupcie, proti starej a novej opozícii, resp. svetu extrémnej pravice.
Boj, ktorý sa vedie, je v skutočnosti na kultúrnom poli. Na našom malom Slovensku to tak nemusí vyzerať, ale ako ukazujú posledné voľby, spor sa presúva stále častejšie na kultúrne, etické či morálne otázky. Ukazuje sa aj slabosť liberálnej demokracie a jej možnú neschopnosť riešiť spory kultúrne, etické či morálne. Veľa ľudí má na Slovensku pocit, že voľby majú rozhodnúť, či sa bude pokračovať v ére SMERu-SD alebo sa nastaví smer, ktorý presadzuje opozícia, alebo to chápu ako stret ľavice a pravice. Takýto pohľad je úzkoprsý. Ak sa pozrieme na opozíciu, nájdeme tam ľavicové aj pravicové subjekty a koalícia tiež nie je ľavicová. Ľudia prestávajú voliť na základe sociálneho, ale volia na základe kultúrneho smeru.
Ak sa pozrieme pár rokov späť mimo náš okruh, tak výhodou demokracie bola jej veľká schopnosť vstrebať do seba rôzne témy, ktoré sa stali aktuálne a rôzne obskúrne politické strany, buď absorbovali dovtedajšie politické strany, boli vytlačené na okraj systému alebo naopak, začlenené do systému a obrúsené od najväčších extrémov. Ľudia sa cítili byť reprezentovaní a ich problémy videli riešené politickou a intelektuálnou elitou.
V dnešných kultúrnych vojnách akoby demokracia strácala schopnosť tejto absorpcie, pričom demokratická aréna prestáva postupne byť arénou rôznych smerov, ale rôznych strán s rovnakým smerom, ktorá sa podobá riadenej demokracii akú poznáme z Ruska.
Ľudia strácajú vieru v liberálnu demokraciu, pretože ak môže byť vláda výhradne ľavicová (v zmysle novej ľavice) a všetci ostatní napravo označení za fašistov a nacistov, ľudia pochopiteľne odmietnu takýto systém a je potrebné čakať ich hnev, ktorý sa postupne bude hromadiť. Ak sa niektoré témy nemôžu riešiť, či nemôžu byť nazvaným pravým menom, ale sú skryté pod politicko-korektným jazykom (nezamieňať so slušnosťou), tak problémy sa zväčšujú. Mnoho ľudí, ktorí takto činia v mene vyššieho dobra, tak buď nechcú veriť štatistikám, alebo ich nerobia, či sa snažia problém nechať ľudovo povedané vyhniť. Väčšinou sa problém ale nevyrieši a ľudí to zavedie do kúta, a tak sa nemôže čudovať postupnému procesu radikalizácii.
V rôznych štátoch to podchytia rôzne strany a hnutia. Na Slovensku to podchytila jedna z horších strán. ĽSNS. Práve ju nemôžu porovnávať z PiS, Fidesz, Hnutie piatich hviezd alebo Trumpom , pretože oni nepochádzajú z neonacistickej scény a možno ani neveria všetkému čo hovoria, len podchytili neriešené problémy. ĽSNS a jej tvrdé jadro to má ujasnené, čo je pre nás veľmi zlé.
Jedna z takto podchytených tém na západe je migrácia. Táto téma už na západe bublala roky pred migračnou krízou, ale až ona bola impulzom. U nás je to téma, ktorá mala mať teoreticky len krátku dobu života a jej prežívanie je zásluhou niektorých politikov. V Nemecku to bola téma už v 90-tych rokoch, ale tieň nacizmu je tam silný. Problém sa neriešil, až to prepuklo do dnešných problémov. Bežný človek, ktorý stráca životnú úroveň a má problém s bývaním pričom mu klesá kúpyschopnosť, počúva, že na rekonštrukcie ciest a verejných budov nie je dostatok financií, rušia sa v záujme úspor spoje, ale potom počuje, ako sa nájdu prostriedky na státisíce migrantov, minú sa miliardy na boj proti klimatickej zmene, zdražuje sa energia, obmedzujú sa klasické automobily, platia sa genderové audity etc., pochopiteľne cíti hnev a frustráciu.
Tém je pochopiteľne viac, no ľudia už strácajú nervy a človek sa nemôže čudovať, že to hodí strane, ktorá má najviac radikálne v horšom prípade extrémne riešenia, alebo v najhoršom prípade vezme spravodlivosť do vlastných rúk. Ak sa mu začne nadávať do nevzdelaného hlupáka, fašistu, xenofóba transfóba etc. a okolo takýchto ľudí sa začne vytvárať sanitárny kordón a nikto s ním nebude hovoriť, tak máme problém, ktorý po prekročeného kritického bodu nebude možné napraviť. Jediná vec komu to prospeje, sú fašisti a nacisti, pretože tak, ako u nás, sa budú môcť prehlasovať paradoxne za antifašistov, ktorí sa schovajú za neriešené problémy. Fašisti, pod rúchom antifašistov sa dostanú k moci. Veď stačí si prečítať pre lepšie pochopenie slová O.Ďuricu „Označujú nás za fašistov, neonacistov, extrémistov. Ale aký sme my extrémisti? Chceme len to najlepšie pre našu krásnu vlasť, pre mladé rodiny aj pre dôchodcov. Chceme žiť v krajine, kde platí rovnaký meter pre všetkých. Je toto extrémizmus? Je toto neonacizmus?“
Zanedbávané problémy posledných rokov a nárast progresívnej ľavice v poslednom desaťročí, znamenalo odcudzenie politickej a intelektuálnej elity od ľudí. V určitú chvíľu teda nastal zlom. Politická a intelektuálna elita namiesto riešenia problémov, ktoré zaujímajú ľudí začala aplikovať svoj idealistický model, snažila sa pretvárať spoločnosť a neriešila problémy, ktoré ľudí trápili. Keď to spoločnosť odmietala tak to spôsobilo v ich ideologickom svete zmätok. Namiesto hľadania dôvodov prečo ľudia začali hlasovať tak ako hlasujú, chybu vo svojej ideológii začali hľadať primárne vinníka v zahraničí a odsúvať ľudí na okraj do karantény ako nakazených. Okrem toho začali intenzívnejšie presadzovať svoj ideologický pohľad, čo je najhoršia reakcia, akú mohli spraviť a celý proces len viac urýchľujú. Pričom sami sa začínajú dostávať na úroveň ich oponentov. Spoločnosť sa tak dostáva na neriešiteľnú cestu.
Po voľbách zistíme kto nám bude vládnuť. Otázka je, aký smer v dnešných kultúrnych vojnách naberie. Bude riešiť skutočné problémy alebo imaginárne? Bude sa snažiť pretvoriť ľudí alebo prijme ľudí takých akí sú? Ak sa vláda bude správať dnešným štýlom alebo nastúpi vláda, ktorá bude postupovať proti vôli ľudí, najneskôr o štyri roky môžeme byť veľmi nemilo prekvapení.
LVR
Pridať komentár