Totalita prichádza počujeme z rôznych smerov. Nepočujeme však prečo to má byť vlastne totalita. Aké znaky nesie totalita? Je totalita rovnaká ako autoritatívny režim? Stojí extrémistická myšlienka pri zrode totality alebo tomu tak vôbec nemusí byť? A čo sloboda slova. Ako poznáme jej oslabenie? Kedy poznáme že demokracia umiera?
Mylné chápanie totality v našej spoločnosti.
Ako chápeme totalitu? Aké znaky charakterizujú totalitu? Musíme byť schopný rozpoznať totalitu v jej základných ne ideologických rysoch, pretože inak nebudeme schopný rozpoznať plazivú totalitarizáciu štátu.
Keď poviem totalita. Každý z nás si spomenie na Tretiu Ríšu a Sovietsky Zväz. Na základe toho vnímané ako znak totality svastiku, kosák a kladivo, gulag či koncentrák, masové popravy odporcov režimu, všeobecný strach, uzatvorené hranice, vládu jednej strany. Pochopiteľne nesmieme zabudnúť na vymývanie mozgov vo všetkých médiách a verejných priestranstvách propagandou. Vnímanie totality cez uvedenú optiku je pochopiteľným vzhľadom na všeobecné historické znalosti nesprávne.
Demokracia sa rozvracia pomaly.
Mnoho ľudí má pocit veľmi nesprávni, ako totalita tu jeden deň nie je a druhý už áno. Totalita vždy prichádza revolučné a nie evolučne. Ľudia si, predsa totalitu neodhlasujú. Tak znie názor väčšiny ľudí. Veď kto by chcel „krásnu“ totalitu. Ľudia, ale nevidia často postupné odumieranie demokracii, pretože totalita len málokedy prichádza revolučné. To až nám spätne sa zdá, že prišla revolučné. Taliansko neprišlo k totalite či skôr diktatúre pochodom na Rím. Demokracia sa rozkladala pomaly sama. Musolini využil demokratické prostriedky a pôdu parlamentu na presadenie svojej fašistickej vízii. Aj tá bola zavádzaná len postupne. Nemecko neprepadlo nacistom hneď. Ale rovnako tak pomaly. Demokracia už od roku 1930 v podstate, ako demokracia nefungovala. Lenže ani komunisti v Rusku neprišli k moci revolučné resp. čisto revolučné tak, ako by sa mohlo zdať. Isteže prevrat v Petrohrade bola revolúcia, ale už od pádu Cára sa vytvárala paralelná sieť boľševických rád v podnikoch, demokracia nefungovala a všetko smerovala k totalite. Formálny prevrat už revolúciou nebol len potvrdenie smeru, ktorý už bol dávnejšom nastavení.
Ľudia si pomaly privykajú na stáleho väčšiu mieru neslobody až raz prepadnú do neslobody bez toho, aby to tušili. Demokracia sa rozpadá roky. Jedným z nebezpečných znakov slabnúcej demokracii je postupná polarizácia spoločnosti. Keď sa na politických rivalov nepozerá ako na konkurentov, ale nepriateľov, ktorých treba zadupať do zeme demokracia umiera. Pretože demokracia nemôže žiť pokiaľ si „kandidáti vzájomne vyhrážajú, ako sa nechajú zavrieť, jednotlivé strany si nechcú uznať voľby či hovoria, že boli zmanipulované, strany využívajú svoju moc na odvolanie im nepohodlných ľudí -hláv štátov, sudcov, členov kontrolných orgánov (Jak umíra demokracie, 236). Klasické diktatúry a totality aké poznáme z minulosti zmizli prakticky na celom svete. Ľudia si, teda ne demokraciu neodhlasujú, ale padnú do nej. Kedy, ale do nej padnú? Čo je povestný posledný klinček do rakvy pripravovanej pre demokraciu?
Kríza!
Ideálna kríza vonkajšieho charakteru. Pokiaľ je demokracia oslabená a chromá stačí menšia kríza rôzneho charakteru a demokracia to má spočítané. Ľudia, keď sa cítia ohrození sú veľmi ochotný prijať autoritárske až totalitné spôsoby vlády len, aby získali pocit bezpečia. Prakticky vždy je to pocit falošný. Čo je, ale skutočné je strata slobody. Nedemokratický vládcovia hovoria prakticky vždy o dočasnosti daného opatrenia, ktoré sa postupne stáva opatrením trvalým. Vtedy už niet úniku. Pre lepšie pochopenie si zoberiem na pomoc Ezopovu bájku o koňovi a jeleňovi.
Stalo sa raz, že pyšný kôň vyzval jeleňa na súboj. Ten netrval dlho. Jeleň koňa poľahky porazil. „Teraz som bol slabý, no skúsme, či ma porazíš aj vtedy, keď budem v plnej sile?“ nedal sa zahanbený kôň. „Stretnime sa opäť zajtra a znova spolu bojujme!“
Jeleň s tým súhlasil a kôň sa hneď aj hnal za človekom. „Pomôž mi poraziť jeleňa,“ prosil ho, „lebo by som neprežil, keby nado mnou opäť zvíťazil!“ Človek na to pristal, vzal si kopiju, osedlal koňa a vyskočil mu na chrbát. Na druhý deň bez námahy porazili jeleňa, ktorý v panike utiekol do bezpečia lesa. Kôň bojovne zaerdžal a potom sa obrátil na človeka: „Tak a súboj je za nami. Teraz už môžeš zosadnúť!“
Človek sa však ani nepohol. Kôň pochopil, že odvtedy, ako človeku dovolil osedlať ho, už sa ho nezbaví a bude mu musieť slúžiť. Ani v dobách krízy nedovoľme legálne získať moc nedemokratickým silám moc.
Teraz si vezmem opäť na pomoc knihu Jak umíra demokracie. Autori v nej dobre vysvetľujú ako legálne kroky, ktoré sa tvária ako vylepšenie demokracie odsúhlasené parlamentom, v ktorom majú väčšinu, ústavný súd obsadení ich ľuďmi schváli zákony, ako ústavné v skutočnosti pomaly demokraciu rozvracajú. Autori používajú zaujímavú analógiu s futbalovým zápasom. Na upevnenie si moci je potrebné vykonať tri veci. Upevniť moc. Na to potrebujú vo futbale získať na svoju stranu rozhodcov. Aby sa im ľahšie hralo je potrebné odstrániť z hry niektorých ideálne najsilnejších súperových hráčov a posledným krokom je potrebné zmeniť pravidlá hry tak, aby vyhovovali im.
Spolu s tým sa poukazuje na jeden dôležitý fakt. Nedemokratické politické strany narúšajú zavedené pravidlá hry rešpekt a toleranciu ku zásadám demokratických slobodných volieb. Demokratické politické strany v snahe získať voličskú podporu sa uchyľujú ku rovnakých praktikách. To spôsobuje pokles podpory prodemokratických strán, mobilizuje a utužuje voličov nedemokratických strán a nakoniec to spôsobuje legitimizáciu praktík nedemokratických politických subjektov.
Je tu, ale jedna zaujímavá záležitosť. V dejinách si ľudia väčšinou inštalovali autoritatívny režim pred totalitou. Totalít je výrazne menej ako autoritatívnych režimov. Veľmi často sa tak dialo, keď sa pomaly blížila totalita ľudia podľahli falošnej dileme a inštalovali autoritatívny režim, ktorý ich ochránil pred totalitou. Nebránili, ale demokraciu. Mali pocit beznádejnosti hájiť demokraciu a totality sa báli viac. Volili menšie zlo. Takáto logika je nesprávna. Môže nás pripraviť o demokraciu a slobodu skôr ako totalita, ktorá tvárou tvár spoločnosti odhodlanej brániť demokraciu a slobodu nedokáže vyhrať. Príkladov máme veľa. Rusko, Peru, Venezuela, Chile, Turecko a teraz sa k nim pridáva Maďarsko.
Extrémizmus vs. Maistream. Ktorá myšlienka sa stane totalitnou?
To je otázka, ktorej zodpovedanie môže byť jednoduché. Extrémizmus. Odpoveď jednoduchá je povrchná, a teda nesprávna. Pretože najskôr je potrebné si vlastne povedať, čo je extrémizmus a čo je mainstream, teda hlavný prúd. Bez tohto poznania budú akékoľvek ďalšie slová zbytočné a odpoveď na otázku sa, preto dozvieme až neskôr.
Najjednoduchšie definovanie extrémizmu je v zmysle neprijateľnosti takýchto myšlienok, lebo odporujú demokracii, slobode a základným ľudským právam. Tento definičný rámec je možné použiť ale len do určitej miery. Naše vnímanie extrémizmu je založené na konkrétnom obsahu ktorí si pod pojmom extrémizmus predstavíme. Okamžité sa nám vybaví Hitler, nacizmus spojený s fašizmom nemej už s komunizmom. Ale všeobecne je to presadzovanie nedemokratických režimov. Pozrime sa, ale do 18.storočia do vlády našej Kráľovskej výsosti Márie Therezie Habsbursko-Lotrinskej. Extrémizmus presadzovala sama a jej synovia Kráľ a Cisár Jozef II. a Leopold II. Extrémizmom vtedy bolo presadzovanie náboženskej tolerancie, platenie daní každým občanom šľachticom i sedliakom, školská dochádza všetkých ľudí. V 19.storočí, keď demokratizácia sa dala na pochod bolo extrémizmom všeobecné hlasovacie právo pre všetkých mužov o ženách ani nehovoriac. Odluka cirkvi od štátu, rozvod alebo všeobecné základné ľudské práva. Pretože hlavný prúd bol nastavení na odlišný systém než ten, ktorí považujeme za správny dnes. Extrémizmus je v najširšom ponímaní akákoľvek ideológia, ktorá nezapadá do všeobecne akceptovaného názorového prúdu no vo svojej podstate môže byť bytostne demokratická. Havel a disidenti boli extrémisti, pretože chceli pre nás slobodu ale nepovažujeme ich za extrémistov.
Práve z toho dôvodu totalitnou myšlienkou nemusí byť extrémistická myšlienka. Vo svojej podstate naše chápanie extrémizmu je skôr snaha vymedziť sa voči nedemokratickým politickým prúdom, ktoré sú dnes na okraji a všetci pevne veríme, že tam aj ostanú. Lenže tie už poznáme. My poznáme, čo ich predchodcovia spravili a nedokážu sa preto autenticky rovnaké politické smery dostať k moci znovu. Budú živoriť na okraji. No, ale totalita, ktorá nastúpi bude mať celkom inú farbu, teda inú politickú ideológiu, ktorá nebude v dobe nástupu extrémistická. Extrémistickou sa stane len po tom, ako získa moc a my budeme poznať výsledky jej vlády. Lenže, ako získa moc? Prečo ľudia si zvolia tento extrém? Pretože ho majú za hlavný prúd všeobecne akceptovaní. Ideológia, ktorá sa stane hlavným prúdom sa stane totalitou budúcnosti. Pochopiteľne nie každý mainstream sa stane totalitou no extrémistické skupiny nevybudujú totalitu, pretože ich spoločnosť nedokáže rešpektovať. Aspoň značná časť spoločnosti.
Preto si treba kontrolovať akúkoľvek ideológiu nehovoriac o myšlienke. Vrátane myšlienky Vám srdcu blízkej. Ľahko sa môžete stať obeťou vašich vlastných myšlienok a viery v ideológiu. Ak sa pýtate, ako je to možné tak pomerne jednoducho. V snahe presadiť svoju myšlienku alebo ideológiu zabudnete na prostriedky akými sa nastoľuje. Ak to dôjde príliš ďaleko, ďalej než ste očakávali už pravdepodobne bude neskoro a stanete sa obeťou vlastnej slepoty. Pretože spustenú lavínu nezastavíte. My všetci, preto musíme byť ostražití, ako presadzujeme naše ciele. Prostriedky sú dôležitejšie než ciel samotný. Prostriedky môžu sa použiť proti Vám, a to vrátane Vašich oponentov, ako konštatujú autori knihy Jak umírá demokracie.
Ako príklad uvediem všeobecne známe nacistické Nemecko. Mnohí konzervatívci, kresťanskí demokrati, stredná trieda sa spojila s Hitlerom kvôli snahe ochrániť tradičné Nemecké poťažmo Pruské hodnoty spojené so spoločenským postavením pred oprávnenou hrozbou komunizmu. Boli však slepí, pretože videli len jednu vec. Hitler zničí boľševikov a neuvedomili, že si inštalujú vlastného kata. Pretože Hitler a jeho NSDAP mali odlišnú ideológiu ako celok hoc jednotlivé body mali zhodné s konzervatívcami, kresťanskými demokratmi a strednou triedou. Keď ale nový vládca Nemecka prekročil rubikon neboli schopný sa mu už postaviť a mohli sa prispôsobiť alebo zomrieť spolu s boľševikmi.
Preto všetci si dajme pozor na prostriedky, ktorými sa presadzuje naša ideológia a Vami zdieľané myšlienky. Lebo pokrivené kresťanstvo, vypätý konzervativizmus, nacionalizmus, rôzne smery LGBTI, zelená politika alebo antidiskriminácia môžu sa stať totalitami.
Autoritarizmus znesiteľnejší než totalitarizmus.
Pre väčšinu z Vás je to asi nepochopiteľné. Veď slobodu a demokraciu nemám ani v jednom, ani druhom tak prečo by som autoritatívny režim znášal radšej ako totalitný režim? Za predpokladu výberu z dvoch daných možností a nemožnosti mať demokraciu môj výber pravdepodobne na konci tejto kapitoly budete zdieľať.
V autoritatívnom režime vládny jeden vodca teoreticky úzka skupina ľudí vládnucej strany bez vyhranenej ideológii alebo ideológii vôbec. Jednoducho vládne, lebo má moc. Ničím nemusí ospravedlňovať jej vlastníctvo.
V totalite vládnou väčšinou úzka skupina ľudí vládnucej strany alebo vodca, ktorí sú silne previazaní s vládnucou ideológiou. Ideológia je potrebná na ospravedlnenie moci, ktorú drží v rukách. Ideológia má určitý utopický cieľ a pre jeho dosiahnutie je potrebné vládnuť všetkými prostriedkami.
Autoritatívny režim nepotrebuje voľby. Voľby sú zbytočné. Vládne sa, preto, lebo má moc vládnuť a nepotrebuje si ju niečím ospravedlniť, ale zároveň dovoľuje prežívať opozičným stranám a skupinám. Nesnaží sa ich zadupať do čiernej zemi. Praktickejšie je vytvoriť v jej predstaviteľoch pocit frustrácie, spoločenské opovrhnutie a hlavne formálnosť nesúhlasu s vládou. V praxi nie sú reálnym ohrozením vládcu aj keď agitujú proti nemu. To drží opozične ladených ľudí v stave nádeje vďaka čomu sa neradikalizujú, neodídu do podzemia. Je ich, teda možné aj ľahšie držať pod kontrolou.
Naopak totalitný režim potrebuje voľby ako soľ. Voľby potvrdzujú legitimitu vládnuť. Potvrdzujú svoju legitimitu absolútnou podporou ľudu. To, čo robíme, robíme v mene ľudu, ktorý prostredníctvom volieb potvrdil naše konanie. Akákoľvek opozícia nie je akceptovateľná. Musí byť zničená raz a navždy, pretože ohrozuje monopol ideológie na vládnutie. Opoziční predstavitelia musia byť odstránení. Ako sme už uviedli násilie nie je podmienkou totality. Sú, preto omnoho lepšie možnosti, ako sa zbaviť opozičných hlasov. Najlepší je diskreditácia. Vražda budí v ľuďoch väčšinou odpor.
V autoritatívnom režime je možná mať vnútornú slobodu na rozdiel od totality. Totalita vládne totálne, ako už názov vypovedá. Autoritatívny režim nevyžaduje po ľuďoch verejné vyjadrenie podpory. Nestará sa do osobného života človeka. Autoritatívny režim vychádza väčšinou z predpokladu na základe ktorého režim nemáte radi a nepodporujete ho. To je ale akceptovateľné niekedy až žiadúce no žiada od Vás, aby ste voči nemu nevystupovali aktívne. Autoritatívny režim v podstate chce, aby ste sa stiahli do svojho vnútornému svetu, v ktorom máte absolútnu slobodu. Môžete jesť, čo chcete, môžete čítať, čo chcete, žiť si tak, ako chcete pokiaľ to neohrozí režim no a pochopiteľne aj veriť v Boha akého chcete. Cirkev môže hlásať svoju vieru, život v cirkvi je úplne slobodný pokiaľ nezasahuje do politiky a nesnaží sa režim ohroziť. Vládcovia potrebujú pre seba kľud.
Totalitný režim, ako som napovedal toto všetko kategoricky odmieta. Režim žiada nutne verejné vyjadrenie podpory občanov. Nestačí byť pasívny občan žijúci vo vlastnom svete nepletúc sa do cesty režimu. Musíte vyjadrovať svoju podporu verejne režimu. Sú to známe prvomájové sprievody, spartakiády, nacistické fakľové pochody a akcie podobného rázu. Neúčasť na nich znamená viesť opozičnú politiku. Viesť opozičnú politiku znamená vystaviť sa represii zo strany režimu. Ľudia pasívny sú rovnakí ako ľudia aktívne vystupujúci proti režimu. Režim totalitný vyžaduje podriadiť sa ideológii absolútne vo všetkom. To, ako žijete chce mať pod kontrolou. Čo jete, počúvate, čítate etc. Chce mať pod svojou absolútnou kontrolou. Len on rozhoduje o tom, čo môžete. Cirkev pokiaľ neodporuje samotnej podstate ideológii (napr. komunistická) je vítaný pomocník za predpokladu podriadenia sa záujmom ideológii. Ideológia sa tak dokáže ľahšie presadiť. Pokiaľ sa nepodriadi a nedokáže ju totalita ovládnuť bude musieť byť zničená.
Totalita potrebuje ovládať každý aspekt života. V totalitnom štáte je rovnako tak, preto obmedzenie ekonomickej činnosti jednotlivcov. V autoritatívnom režime je súkromné podnikanie bez politického presahu ponechané väčšinou vo sfére súkromníka. Autoritatívny režim nevyžaduje absolútnu kontrolu nad podnikom. V totalite je súkromné podnikanie buď nemožné alebo podlieha totalitnej moci, ktorá určuje smer podnikania. Môže kedykoľvek podnik prevziať.
V autoritatívnych režimoch môžu byť univerzity do určitej miery slobodné na rozdiel od totalitných režimov, v ktorých sa výhradne musí propagovať ideológia režimu.
Pre okolité štáty je prijateľný autoritarizmus, ale totalita nie. Autoritarizmus nie je v drvivej väčšine rozpínavý. Nemý záujem na expanzii svojho politického systému. Nedokáže byť ani vzorom pre iné štáty, pretože nie je ho možné aplikovať mimo daný štát. Totalita je úplne iná. Totalita musí expandovať či už priamym vojenským útokom – Nacistický útok na Poľsko, ČSR a zvyšok Európy, Sovietsky útok na Poľsko v 1920 aj 1939, útok na Fínsko – alebo nepriamo prostredníctvom budovania vzoru – Sovietska podpora komunistickým stranám vo Francúzsku, Talianku, či USA. Totalitné štáty sú, preto ohrozením medzinárodného mieru a ustáleného poriadku v demokratických politických systémoch.
Dôvod prečo ich väčšina z nás odmieta a nechcela by žiť ani v jednom režime pokiaľ je možnosť si vybrať demokraciu je zrejmý. Odmietajú pravidelné slobodné voľby, odmietajú základné ľudské práva, teda občianske a politické slobody.
K tejto kapitole je potrebné pripísať jednu poznámku z minulosti. Totality vznikajú väčšinou z ľavicovej ideológii a ich deviácii z pravicových vznikajú väčšinou autoritatívne režimy.
Zamlčovanie informácií pre vyššie dobro vedie k strate dôvery
V dnešnej dobe bohužiaľ sa prestáva baviť o dôležitých témach. Len kvôli tomu, lebo sú kontroverzné a výbušné. Stačí, aby jeden aktivista niečo napísal a spustí to nekontrolovateľnú vlnu, ktorá zmetie všetkých pričom sa vôbec nebaví o podstate problému. Úmyselne zamlčujeme niektoré prípady a štatistiky, aby sme neboli náhodou označení niekým za rasistu, xenofóba, sexistu etc. Racionálna diskusia ide preč. Hovorí sa síce, že máme diskutovať o faktoch, ale emócie vyhrávajú. Migrácia, diskriminácia, klimatické zmeny, LGBTI+ komunita etc. Sa stávajú niečím, kde diskusia vôbec nemôže prebiehať. V roku 2015 stačilo povedať niečo proti prijímaniu imigrantov, aby bol človek označení za rasistu, xenofóba, islamofóba etc. Bez toho, aby nim skutočne bol. Pretože len poukázať na podklade faktov rôznej skúsenosti z nekontrolovanou migráciou. Takýto hon vedie u ľudí umiernených k efektu stiahnutia sa do svojho sveta. Politicky sa neangažujú, nevyjadrujú svoje politické názory, pretože nemajú náladu sa hádať nad jednom zle uvedenou frázou, ktorou môžu zničiť život sebe a svojej rodine. Ľudia tak nie sú vôbec politicky reprezentovaní pričom tvoria väčšinu. Sociologický termín hovorí o tzv. Vyčerpanej väčšine. Stiahnutie sa do svojho sveta však otvára nové možnosti pre vyhranených ľudí. Politická apatia vždy vedie k postupnej strane slobody.
Ľudia, ktorí napr. hovoria radi o diverzite, ktorá má pomáhať budovať lepšiu spoločnosť, pretože využíva lepší ľudský potenciál sami oslabujú potenciál spoločnosti. Pretože diverzitu vidia cez prizma t vonkajších znakov a nie názorovú diverzitu. Ľudí sami vytláčajú a lynčujú za zle uvedenú formuláciu, vtip alebo odlišný názor. Padajú tak hlavy významných akademikov, politikov, ktorí by mohli poskytnúť nový pohľad na spoločnosť. Postupne sa verejný priestor dostáva do stavu jediného povoleného názorového spektra. Od toho je už len krok ku nastaveniu legislatívy trestajúcej oponetný názor. Sú to povestné zákony proti hate speech, ktorá je definovaná veľmi vágne a vnímaná len jednostranne.
Kvôli takýmto postupom sa dostávame do bodu kedy médiá úmyselne zamlčujú niektoré udalosti len, aby neboli obvinené napr. z podpory rasizmu. Tak ako známy incident zo znásilnení na nový rok v Nemecku kvôli spojitosti z migranta mi. Média nehovorili o tejto téme prakticky nič. Nebyť internetu tak sa o tom možno nedozvieme. Takéto počínanie, ako mnohí experti vrátane vyznania moslimského hovoria ako o živnej pôde pre radikálne okrajové zoskupenia a ich akceptácia širokou verejnosťou či radikalizácia mainstreamu. Dôvera ľudí je tak otrasená a vtedy sa utiekajú k alternatívam. Ak média tajili tento incident, čo nám ešte taja? Potom získavajú na popularite obskúrne médiá súhrne nazývané ako konšpiračné. Chceme proti nim bojovať vrátane renovovaných médií, ale kto môže bojovať proti nim v spolupráci s médiami, ktoré zamlčujú pravdu? Prečo im majú potom ľudia veriť?
Sloboda slova
Jedným zo znakov umierajúcej demokracii je pokles rešpektu ku slobode slova. Slovník hrubne a stáva sa nástrojom na likvidáciu protivníka. V snahe ochrániť slobodu slova sa pristupuje ku prijímaniu legislatívy na jej ochranu čím sa ešte viac oslabuje. Sloboda slova upadá a stáva sa len ochranným rúchom, ktorý zakrýva rozpad demokracie. Postupne sa všetci zahaľujú do rúcha, aby presadili svoju ideológiu, ktorá sa postupne stáva jedinou správnou. Legislatívu na ochranu slobody slova prijímajú takmer vždy demokrati, ktorí tak činia zo zúfalej snahy spasiť demokraciu. V skutočnosti pripravujú pôdu pre autoritatívny v horšom prípade pre totalitný štát.
Akýkoľvek zásah do slobody slova aj v mene dobrého úmyslu je krok k totalite. Chápem, že v Európskom priestore sloboda slova amerického strihu v podstate neobmedzená nie je realistická no prílišné obmedzovanie v mene vyššieho dobra je taktiež veľmi nebezpečné. Nejde len o samotné obmedzenie ide o precedens. Čo ak príde vládna garnitúra, ktorá nebude mať ušľachtilé ciele no využije precedens ku obmedzeniu slobody slova vo svoj prospech?
Pretože ľudia už neuvažujú o slobodnej diskusii, ale len o snahe, ako zničiť protivníka. Všetko sa politizuje. Politizuje sa už aj život v domácnosti. Každá totalita, ako vieme chce ovládnuť aj spôsob akým žijeme v domácnosti. Politizácia vzťahov medzi mužmi a ženami, výchova detí sú jedným z takýchto príkladov. Politizácia tém, ale vedie len ku snahe u kričať protivníka. V nej nie je možné myslieť kriticky. Kritické myslenie mnoho ľudí používa ako plášť, ktorým zakryje snahu umlčať protivníka. Kritické myslenie, ale je základ nášho poznania. Bez neho nie je možné viesť skutočnú slobodu slova. Ako chcete viesť slobodnú diskusiu, keď ľudia neuvažujú len po sebe kričia?
Miera slobody slova dlhodobo klesá. Je síce stále na vysokej úrovni voči štátom ako Čína, Rusko Saudská Arábia, ale od 90-tych rokov jej miera výrazne poklesla. Nie je to, ale trend aký často badáme na západ od nás, kde niekedy sú ľudia za svoje názory už vláčený po súdoch. Kam smeruje sloboda slova u nás a na západ od našich hraníc nie je vôbec dobrý. Nemôže nás to naplňovať optimizmom.
LVR
Pridať komentár