V Českom a Slovenskom prostredí sa vedú vášnivé diskusie o Mníchovskej dohode resp. zrade. V tejto diskusii sa však operuje výhradne našim pohľadom. Teda pohľadom ľudu československého. Len málokto sa pozrie na udalosti roku 1938 s pohľadu spojencov. Preto spoločne otvorme v našom prostredí kontroverzný pohľad na Mníchov.
V Českom a Slovenskom prostredí sa vedú vášnivé diskusie o udalostiach v Mníchove z roku 1938 už celé desaťročia. V období vlády KSČ boli udalosti dávané za príklad podlosti západných imperialistických mocností. Po roku 1989 sa naratív zmenil ale myšlienka zrady ostáva. Z nášho pohľadu to zrada bola ktorá sa Británii a Francúzku nevyplatila pretože v roku 1938 bolo možné ešte Hitlera poraziť a za relatívne malé obete. Pre Česko-Slovenskú spoločnosť by spoločne preliata krv mala pozitívne dopady na vzájomné vzťahy. Lenže zabúdame pri tom všetkom na pohľad Britský a hlavne Francúzky.
Musíme si uvedomiť jednu zásadnú vec. V roku 1938 to bolo presne 20 rokov od skončenia prvej svetovej vojny pričom v dobe podpisu Mníchova ešte tomu nebolo 20 rokov. Politici ktorý ju podpisovali presluhovali celú generáciu pretože na poliach prvej svetovej vojny bola vybitá celá jedna generácia a nemal ich k to nahradil. Tých pár nových politikov prežilo hrôzy vojny a nechceli aby si to ich deti museli zopakovať, široká verejnosť si pamätala utrpenie z vojny aj počty padlých. Francúzsko prišlo o viac ako 1, 3 milióna mužov a Britské impérium o viac ako 1 milión. K tomu je potrebné pripočítať v spoločnosti státisíce vojenských invalidov a desaťtisícich žien mali zničené zdravie kvôli práce v muničných továrňach.
Severo-východ Francúzska bol vojnou zničení, ekonomika po rozpade prvej globalizácie bola v troskách. Prestíž Britského impéria a Európskych národov rapídne poklesla. Vynakladať financie na nové zbrojenie nikto nechcel. Verejnosť ani politici. Británia vtedy ešte stále najväčšia námorná mocnosť nedokázala finančne zabezpečiť ani komplexnú modernizáciu bojových lodí.
Už asi tušíte ako v ovzduší ktoré som popísal bola myšlienka na akúkoľvek vojnu neprijateľná. Väčšina ľudí nechcela vidieť to čo videl napr. Churchill v Hitlerovi. Bol to bol vlk lačniaci po koristi.
V roku 1938 sa ukázal aj ďalší problém ktorý pred dvadsiatimi rokmi len málokto chcel vidieť. Právo národov na sebaurčenie a jeho realizácia v praxi. Pokiaľ sa pozrieme s nadhľadom na koniec prvej svetovej vojny a následné prekresľovanie hraníc nesúce sa v duchu práva národov na sebaurčenie tak toto právo nebolo vôbec reálnym právom. Toto právo bolo exkluzívne vyhradené pre národy bojujúce na strane Dohody a to len v Európe. Pokiaľ sa aplikuje právo národov na sebaurčenie nie je dôvod aby Sudety alebo Žitný ostrov boli súčasťou novovzniknutého Česko-Slovenska. Tento princíp je možné uplatniť v celom priestore bývalého Nemeckého, Rakúsko-Uhorského cisárstva ale aj Ruského Cárstva a Osmanského Sultanátu. Hitler to využil a zahájil voči Česko-Slovensku dnes by sa dalo napísať hybridnú vojnu v Britskej a Francúzskej tlači. Verejnosť tak postupne presvedčil o vine ľudu československého ktorý odmieta národné sebaurčenie Nemcom.
Iste môžeme vyčítať Česko-Slovenskej vláde že urobila podobné chyby ako Rakúsko-Uhorsko a nerozdelila štát do Kantónov po vzore Švajčiarska ale ČSR vtedy dodržovala dohody o právach národnostných menších.
Pokiaľ sa teda vcítite do koži Francúza alebo Brita budete chápať prečo odmietali vojnu a vyvinuli tlak na politikou aby jednali tak ako jednali. Mníchov však môže byť pre dnešný svet pripomenutím niečo iného než odovzdaním pohraničia ČSR. Ide o zlyhanie elít ktoré neboli schopné občanom v Británii a Francúzku zdôvodniť potrebu vstúpiť do vojny proti Hitlerovi.
Menšia poznámka na záver. Dnes vieme že v tej dobe Hitler nemal tak silnú armádu. Tankové vojsko malo slabé primárne cvičné tanky. Letectvo len zavádzalo Bf109, He111 a Ju87 pričom trpeli detskými chorobami. Až získanie Česko-Slovenského vojenského priemyslu a dohoda zo ZSSR umožnila Hitlerovi viesť zdrvujúci blitzkrieg vo Francúzsku.
Pridať komentár