Minulotýždňové rozhodnutie Ústavného súdu SR o nesúlade referenda konaného vo veci predčasných parlamentných volieb s Ústavou SR mnoho ľudí privítalo ako ochranu ústavného poriadku a demokracie. Len málokto z nich si uvedomil, ako znemožnenie konať referendum v skutočnosti vytvára veľmi znepokojivú situáciu nebezpečnú pre ústavný poriadok demokratického štátu.
Naša spoločnosť je bohužiaľ stále viac rozdelená čo generuje veľký tlak a referendum aj keď neúspešné by mohlo byť pomerne účinným prostriedkom ako aspoň časť tlaku uvoľniť. Rozdelenie spoločnosti by to možno zásadne nezmenšilo ale aspoň by sa napätie, ktoré dnes v spoločnosti panuje znížilo, pretože ľudia by mali pocit funkčnosti demokracie. Takto však rozhodnutie mnoho ľudí utvrdilo v ich predstave a časť ľudí priviedlo k podobným myšlienkam ako je vlastne Slovensko pseudodemokratický štát pretože sa pýtajú celkom logickú otázku: „Kto má vlastne skutočnú moc v rukách“?
Je treba priznať obhajcom rozhodnutia ako skutočne referendum nie možné konať v každej otázke pričom aj samotný inštitút vo všeobecnosti nemusí podporovať demokraciu ale môže sa stať oporou tyranie.
Lenže zrušené referendum o predčasných voľbách je o niečom inom. Ide v ňom o definíciu toho kto je to vlastne suverén. Demokratické štáty či už monarchie alebo republiky definujú ako suveréna občanov štátu, ktorí delegujú svoju moc na volených zástupcov. S ich radov vzíde vláda spravujúca krajinu k čo najväčšiemu prospechu občanov v presne stanovenom období. V našom prípade sú to štyri roky. Vyvstáva ale otázka, čo so zvolenými zástupcami, ktorí prestali vykonávať svoju funkciu ku prospechu voličov alebo sa okolnosti zásadne zmenili? Majú mať právo prehodnotiť svoju voľbu alebo majú byť ticho a počkať si na ďalšie voľby?
Život demokratický ale nespočíva v možnosti občanov ísť raz za určité obdobie k volebnej urne odovzdať svoj hlas, čakať a trpieť celé volebné obdobie než bude môcť znovu do urny odovzdať svoj hlas bez ohľadu na konanie vlády. V priebehu celého tohto obdobia má, predsa občan žiť politicky a pokiaľ sa mu niečo nepáči pri konaní zvolených zástupcov má to dať najavo. Pokiaľ je takých ľudí viac a vláda sa stáva široko nepopulárnou vari nie je možné v demokratickom štáte rozhodnúť či má zotrvať v úrade? Občania sú predsa suverén, ktorý má v rukách moc a pokiaľ ľudia ktorým ju prepožičali už nekonajú podľa ich predstáv má mať suverén možnosť prehodnotiť svoju voľbu skôr než v najbližších voľbách alebo čakať než sami zvolení zástupcovia vyhlásia predčasne voľby pričom aj tento inštrument v Ústave SR nie celkom dobre vyjasnení tak ako tomu bývalo v ČR. Preto ÚS vo svojom rozhodnutí označil za neústavné aj konanie predčasných volieb schválených NR SR. Nezabúdajme, ako v roku 2018 hrozba referenda o predčasných voľbách donútila vtedajšieho premiéra Róberta Fica ku rekonštrukcii vlády a svojej demisii. Paradoxne mnoho dnešných obhajcov rozhodnutia ÚS vtedy podporovali referendum bez toho aby sa zamýšľali nad jeho ústavnosťou. Pri pohľade na krátku minulosť ústavnej tradície Slovenska dávalo logiku nezamýšľať sa nad jeho súladom s Ústavou SR.
Posledné referendum o konaní predčasných volieb sa konalo v roku 2004 keď bol prezidentom. Čítal som mnoho názorov ľudí, ktorý hovoril o konaní ÚS SR ako o puči keďže v minulosti sa už referendum resp. referendá (druhé sa konalo v roku 2000) konali tak ak vtedy neboli protiústavné prečo je tomu tak dnes. Aj keď nám toto uvažovanie môže prísť ako rozumné v skutočnosti ignoruje jeden zásadný fakt. ÚS SR môže rozhodovať len na základe podnetu, ktorý pri vtedajších referendách nikto nepodal.
V určitej rovine to ukazuje zásadný rozdiel v chápaní ústavy medzi vtedajšou a dnešnou politickou reprezentáciou. Dnešná sa prísne drží litery ústavy minulá jej ducha. Každá ústava má okrem presne napísaných článkov aj niečo čomu sa hovorí duch teda niečo čo v nej nie je explicitne napísané no vyplýva to z nej ako celku. Pre vtedajšiu vládu Mikuláša Dzurindu, prezidenta Schustera aj opozíciu bolo prirodzené aby sa referendum o predčasných voľbách mohlo konať, aj keď nebolo jasne definované v Ústave SR pretože ak je suverénom v štáte občan má právo svoju voľbu prehodnotiť. Po dvoch desaťročiach sa však časy zmenili a politická reprezentácia začala pristupovať k demokracii ako formálnej záležitosti. Nie je to ale špecifický Slovenský fenomén, pretože zmena v chápaní demokratického procesu nastala v celom Západnom svete pričom počas pandémie sa pomaly začala prehodnocovať aj miera slobody a súkromia jednotlivca.
Pokiaľ sa vrátime na Slovensko a snahe uskutočniť referendum o predčasnom konaní volieb je z dočasného hľadiska najschodnejšia cesta novelizácia Ústavy SR v ktorej sa jasne zadefinuje postup pre vypísané predčasných volieb. Teda, ako sa bude môcť samotná NR SR rozpustiť alebo ako môžu občania rozpustiť NR SR. Prijatý zákon o referende ale nesmie meniť dnešné podmienky, pretože potreba zozbierať viac ako 350 tisíc platných podpisov spoločne s potrebou nadpolovičnej účasti vo voľbách je poistkou slúžiacou pred zneužitím inštrumentu referenda v politických hrách. Má to byť len krajná možnosť kedy sa vláda stane široko nepopulárna aj medzi ich vlastnými voličmi, pretože volebná matematika nepustí. Aby bolo referendum platné musí hlasovať kladne aj časť voličov vládnych strán a to v dnešnej situácii by mohlo reálne aj nastať.
Najlepšia možnosť by však bolo prijatie novej Ústavy SR pretože naša súčasná ústava po častých a dôležitých novelizáciách už prestáva plniť svoju funkciu. Už pred dvoma desaťročiami bola vážne narušená schválením priamej voľby prezidenta bez toho aby sa na jeho právomociach čokoľvek zmenilo. Hlava štátu má tak silnú legitimitu ale prakticky žiadne právomoci. Lenže úprimne je niekto v dnešnej NR SR schopný spísať dobú novú ústavu?
Na záver sa ešte pozrime na samotný ÚS. Za posledné roky už prestáva byť verejnosti aj podľa všetkého politikom jasné aké má vlastne kompetencie pretože rozhoduje už aj o novelách ústavy alebo ústavných zákonoch ktoré zrušil. To je len ťažko akceptovateľný fakt v demokratickom štáte, v ktorom sú suverénom občania štátu, ktorí zverujú svoju moc poslancom schvaľujúcich novely ústavy alebo prijímajúcich zákony s ústavnou váhou. Dostávame sa tak do bodu kedy si súd uzurpuje moc na úkor volených zástupcov. To je teda ďalšia oblasť, ktorú je potrebné vzhľadom na dnešnú dobu pomaly erodujúcej demokracie jasne definovať.
Bohužiaľ v súčasnosti ostala občanom jediná cesta – násilná a revolučná. No a tá nesvedčí demokracii. Mnoho ľudí si bohužiaľ nie celkom uvedomuje ako mohlo rozhodnutie prispieť k strate dôvery v demokraciu, ako politický systém a nie ku jej zvýšeniu keďže ignoruje demokratický duch ústavy aj ústavnú tradíciu.
Pridať komentár