Dnešné Turecko je viac autoritatívne než demokratické a viac islamizované než sekularizované. To môžeme vidieť pomerne zreteľne no málokto si uvedomuje značný podiel EÚ na schopnosti Erdoğana premeniť Turecko. Tento príbeh začína na začiatku tohto storočia kedy súdilo že Turecko môže byť súčasťou EÚ. Hovorilo sa aj o roku 2020 čo z dnešného pohľadu nám príde ako Sci-fi. EÚ v rámci prístupových rokovaní požaduje unifikáciu určitých oblastí v rámci demokratického a právneho štátu. Štát ktorý ich nesplňuje nemôže do štruktúr EÚ vstúpiť. V Turecku od dôb Atatürkových panoval značne problematický mechanizmus veľmi nezvyklí pre demokratické systémy vlády. Ozbrojené sily stáli de facto mimo systém a žili si tak povediac svojim životom. Príslušníci armády a ich rodinní príslušníci boli vychovávaný v prísnom sekulárnom prozápadnom prostredí dobre materiálne zabezpečení pričom s bežnou realitou Tureckej spoločnosti sa prakticky nestretli. Väčšinou tak fungujú vojenské diktatúry ale Atatür vytvoril tento systém, preto aby ochránil demokratické a sekulárne Turecko pred návratom do čias Osmanskej ríše, v ktorej vládol politický Islam. Aj preto vstup do armády nebol fakticky umožneným ľuďom, ktorí chodili do náboženských škôl či mali tendencie obhajovať politický Islam.
Pokiaľ by politický Islam započal cestu islamizácie Turecka v čele s politikom tak armáda mala vykonať prevrat a ochrániť demokratické a sekulárne Turecko.
Armáda v postate nepodliehala kontrole zo strany civilnej sféry. Z nášho pohľadu asi niečo ťažko predstaviteľné. Podobne sa na to dívali aj predstavitelia EÚ, ktorí podmienili ďalšie rokovania vstupu Turecka do EÚ väčšou demokratizáciou štátu na základe ktorej muselo armádu podriadiť civilnej sfére. Armáda mala prísť o svoj špecifický štatút a aj svoje pomerne diskriminačné prijímacie konanie.
Vtedajší premiér Erdoğan ochotne pristúpil k reforme za väčšiu demokratizáciu Turecka, pretože vedel čo mu to v dlhšom horizonte umožní. Bohužiaľ predstavitelia EÚ neboli schopný pochopiť minulosť Turecka a rolu armády stojacej mimo systém.
Pre nás to môže znieť ako paradox ale armáda bola garantom demokratického a sekulárneho Turecka. Puče ktoré vykonala nám toho môžu byť príkladom. Keď je ale armáda podriadená vláde a má nad ňou moc je už zložité aplikovať tieto zásady. Pokiaľ sa do nich môžu dostávať vo väčšom odchovanci Islamských škôl a priaznivci politického Islamu armáda stráca homogenitu.
Ako sa časom Turecko stávalo viac autoritatívne, začala prevládať podpora politického Islamu, vyzdvihovala sa Osmanská minulosť a do vyšších hodností v armáde boli menovaní ľudia vyznávači politický Islam a hlásajúci sa ku tradícii Osmanskej ríše stávalo sa Turecko menej demokratické pričom vďaka väčšej demokratizácii schopnosť armády zastaviť tento proces sa stal fakticky nemožní.
Preto sa pokúsila o prevrat. Možno bol mierne podporení Erdoğanom, aby mal zámienku odstrániť jeho odporcov a zástancov Kemalizmu raz a navždy. K tomu všetkému báťuška Putin informoval Tureckého prezidenta o prevrate pričom ak prevrat nebol fingovaní tak mu možno zachránil pozíciu. Čelný predstaviteľ štátu NATO zaviazaní Putinovi je veľmi zlá predstava pre našu bezpečnosť.
Len pre ilustráciu. Po puči prišli najviac dramatické čistky od dôb Hitlera a Stalina len bez trestov smrti takže to vlastne boli humánne čistky. Z práce bola prepustená skoro polovica vyšších dôstojníkov v armáde, 9000 policajtov, okolo 3000 sudcov, okolo 12 tisíc pracovníkov na ministerstvách, 15 tisíc štátnych učiteľov a ďalšie desaťtisíce ľudí na rôznych funkciách. Okrem toho zavrel viac ako 1000 súkromných škôl, viac ako 1200 spolkov a nadácií, 19 odborových organizácií, 15 univerzít a 35 zdravotných zariadení. Okrem toho je dnes Turecko štátom s jedným z najvyšších počtom politických väznou na svete kde súperi z tak „príjemnými“ štátmi akými sú Irán, Severná Kórea, Komunistická Čína. Je však zaujímavé že ani V Rusko či Bielorusku nie je vo väzeniach toľko politických väzňov ako práve v Turecku.
Bolo by asi vhodné podotknúť ako očividne pristupuje EÚ v otázke kritiky autoritatívnych a totalitných praktík v rôznych štátoch extrémne odlišne. To ukázala aj situácia v Bielorusku. Síce EÚ síce zareagovala pomaly ale rázne vystúpila proti Lukašenkovi a podporila protestujúcich. Síce podporujem protestujúcich pokrytectvo EÚ je cítiť z Bruselu až na Moravu a aj ďalej na Slovensko.
Pretože môžeme mať názor na diktátora Lukašenka rôzne názory tak realita jeho politiky je v skutočnosti taká že za posledné roky o ňom prakticky nepočuť. Nezaznamenal som snahu narušiť územnú integritu susedných štátov alebo niečo podobného charakteru.
Naproti tomu Turecko vyberá od EÚ výpalné, hrozí imigrantami, vedie vojenské operácie verejne či neverejne v Líbyi, Iraku, Sýrii kde časť územia dokonca okupuje a teraz v Arménsko-Azerbajdžanskom konflikte. Hrozí vojnou Grécko spojencovi v NATO (!), neuznáva nezávislosť Cypru ktorému sa možno bude cnieť za Britským impériom ako Hon-Kongu, Jeruzalem Erdoğan označuje za Turecký a vyhráža sa Izraelu, podporuje spolky a mimovládne organizácie v EÚ ktoré útočia na kritikov Turecka a využíva Turecku menšinu pre ovplyvňovanie hlavne Nemeckej politiky.
A čo voči nemu robí EÚ? Odpovedzte si sami.
Rusko robí podobné veci a tak sa to vehementne kritizuje podobne tak aj v komunistickej Číne a ďalších štátoch. V rámci EÚ je Poľsko a Maďarsko kritizované Európskou úniou veľmi ostro kvôli rastu autoritatívnych tendencií pričom niektoré obvinenia sú skutočne relevantné. Ale kde je podobne ostré vymedzenie sa voči Turecku?
Myslím že je zrejmé prečo u ľudí ktorý vidia tento rozpor aj keď ho tak nepomenujú stráca na dôveryhodnosti.
Prípad Turecka ukazuje problém univerzalistického prístupu EÚ vo svete ktorý nerešpektuje historický vývoj spoločnosti daného štátu. Niektoré inštitúcie sú dôležité pre demokraciu, stabilitu a prosperitu štátu aj keď z nášho pohľadu odporujú demokracii. V praxi môžu byť práve oporou demokracie.
Pridať komentár